MODROVÁ

Oficiálna web stránka obce

Dnes je meniny má

Obyčaje

 

Ľudová kultúra


Ľud žijúci v oboch našich obciach si po stáročia uchovával zvyky a obyčaje, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolenie. Tvorili neoddeliteľnú súčasť jeho života. No nielen piesne, porekadlá, povesti a zvyky napĺňali bohatú studnicu osobitnej kultúry. Aj každodenný život, či už to bola práca na roli, v lese, stavba domu i strava rozmanitým spôsobom dotvárali ľudovú kultúru každodennosti. To všetko je už dávna, či menej dávna minulosť. No pokúsme sa aspoň v skratke si pripomenúť to, ako žili, pracovali, obliekali sa i trávili svoj voľný čas naši predkovia.


Staviteľstvo a bývanie

Modrová pôvodne patrila k typu potočnej radovej dediny. V nových časoch, rozmach výstavby zmenil charakter zástavby oboch obcí, no terén ju v Modrovej predsa len pomohol viac menej zachovať. Pre celú túto oblasť bol charakteristický jednotraktový typ domu. Obytné časti a všetky hospodárske stavby boli pod jednou strechou a na prvý pohľad tvorili aj jeden celok. Takéto domy, nazývané chalupy alebo aj stavanie sa tu stavali ešte aj po 1. svetovej vojne. Dom mal byť podľa možnosti orientovaný prednou stenou do ulice a vchodová stena bola otočená do dvora. Hlavným stavebným materiálom bolo v dávnych dobách drevo a hlina. Ešte v roku 1778 boli v Modrovej prevažne drevené domy. V nasledujúcom storočí však hlina úplne prevládla a v roku 1910 sa ani v jednej obci drevené obytné domy nenachádzali. Z dreva sa stavali už len stodoly a menšie hospodárske budovy. Obytné domy postavené z nepálených tehál celkom prevažovali. Výroba nepálenej, alebo surovej tehly mala v Modrovej dávnu tradíciu. Vo farskej kronike z minulého storočia sa spomína, že v chotári obce sa ťažila vhodná hlina na tehly. Touto prácou sa zaoberali najmä cigáni. Surová tehla sa robila tak, že po nakopaní hliny ju premiešali s vodu a plevami a potom nohami miesili dovtedy, kým nemala potrebnú hustotu. Takto spracovaná hlina sa natlačila do drevených foriem, predtým namočených vo vode. Keď hlina vo formách vyschla vyklápali surové tehly na zem vysypanú pieskom, aby sa neprilepili a ukladali ich tak, aby ich vzduch úplne presušil. Ešte v minulom storočí sa zvykli stavať múry domou aj takým spôsobom, že sa spracovaná hlina nabíjala medzi dosky. Takto postavenej chalupe sa zvyklo hovoriť nabíjanica. Keď sa dom staval zo surových tehál zlepovali sa riedkou hlinenou maltou. Týmto blatom sa omazávali aj steny domu z vnútra i zvonka. Po dokončení stien sa začala sa stavať strecha. Drevo na jej výstavbu muselo byť čiastočne vysušené. Pri stavbe strechy sa v minulosti najčastejšie užívala stolicová konštrukcia. Na krytie strechy sa používala slama. Zväzky slamy na zakrytie strechy sa nazývali otípki. Ako strešná krytina sa používal aj šindel, ale len zriedka. Od konca 19. storočia sa začala presadzovať škridla, ktorej najväčšou výhodou bolo to, že nehorela. V roku 1910 bolo v Modrovej 34 obytných domov krytých škridlou, 25 slamou a tri domy mali šindľovú strechu. Po l. svetovej vojne slamou pokrytých domov ubúdalo až úplne vymizli. Najdlhšie sa slama udržala na strechách stodôl, no i na nich po vojne vymenili slamu za škridlu. Priečelie domu obrátené do ulice malo dve symetrické okná. Murovaný štít nad čelnou stenou bol jednoduchý. Celé priečelie sa zvyklo natierať modrou farbou vyrobenou podomácky z modrej skalice. Na spodku čelnej steny býval farebne odlišný pás - obrounávka, namaľovaný najčastejšie pomocou červenej hliny. Do obytnej časti domu sa vstupovalo vchodom z dvora. Vstup bol upravený prízemným murovaným výpustkom, ktorému sa hovorilo rampúch, alebo výpustek. Dom bol obyčajne členený na vstupnú časť- pitvor s oddelenou kuchyňou, izbu a komoru, alebo sa vstupovalo priamo do kuchyne, odkiaľ viedli jedny dvere do prednej izby a druhé do komory. Najdôležitejšiu súčasťou kuchyne bola hranatá pec, v ktorej sa kúrilo raždím, alebo drevom. Teplo z pece muselo stačiť pre ostatné priestory domu. V tomto storočí vystriedali pece železné šporáky. Voľakedy sa v dome sa svietilo lúčmi, neskôr sa rozšírili petrolejky. Sviečka sa používala I len na Vianoce a počas búrok, keď sa zapaľovali hromničky na ochranu pred bleskom. Podlaha v celej chalupe bola z udupanej hliny. Jej údržba bola nenáročná. Dva - trikrát do týždňa sa pokropila vodou a pozametala sa vetvičkami. V kuchyni najmä pri peci sa do hlinenej podlahy vkladali ploské kamene. Keď sa hlinená dlážka narušila, poškodené miesta sa zamazali riedkym blatom. Hlinená podlaha sa postupne nahradila doskami, najprv v prednej izbe a potom aj v ostatných miestnostiach. Predná izba slúžila na spanie, niekedy aj celej rodine. Mládenci a mladomanželia, aby ostatných nerušili, spávali v komore. Posteľ bola lôžkom pre dospelých, alebo starých rodičov. Bola vystlaná ražnou slamou a zbitá z dosák. Deti spávali aj na lavici pri peci. Na odkladanie šatstva slúžila maľovaná truhla s otváracím vekom alebo zásuvkami. Obilie, múka a strukoviny sa skladovali v komore v drevenej škrini. K výbave izby patrili drevené lavice a stôl; Hospodárske objekty boli pristavané k zadnej časti obytného domu a vchádzalo sa do nich osobitným vchodom z dvora. Za obytnou časťou bola obyvkle maštaľ, jedna alebo i dve pre dobytok a kone. Dôležitou stavbou na gazdovom dvore bola stodola. Bol to samostatný objekt obyčajne postavený na zadnej časti pozemku na humne. Spodok starých typov stodôl a sopy boli obvykle z nabíjanice, a steny sa vyplietli prútím a omazali hlinou. Neskôr sa steny zhotovovali z drevených dosák. Vchod do stodoly ľudovo nazývanej aj pajta tvorili dvojkrídlové vráta, cez ktoré prešiel plne naložený sedliacky voz. Stredná časť stodoly, kde sa mlátilo obilie sa nazývala humno, bočné priestory kúty a oddelené časti polešení. Stodola slúžila na úschovu nevymláteného obilia, sena, slamy, repy a náradia. Na skladovanie vymláteného obilia si bohatší gazdovia stavali samostatné objekty - sýpky. Na uskladnenie zemiakov, repy a zeleniny sa používali hróby. Boli to jamy vystlané slamou na gazdovskom pozemku, v ktorých sa uložené potraviny tiež prikrývali obvykle tiež slamou, alebo lístím a na to sa ešte navŕšila zemina. Pivnice sa začali stavať až po druhej svetovej vojny.


Ľudový odev

Kroj, ktorý sa nosil v Modrovej patril ku skupine piešťanského typu. V minulosti bol kroj stálym odevom ľudu, s nástupom 20. storočia sa postupne začal strácať. Staršie ženy v Modrovej nosia kroj príležitostne aj dnes, muži prestávali nosiť svoj tradičný odev už pred prvou vojnou.


Ženský odev

Tradičný ženský odev mal tieto časti: Čepec, neskôr ručník, rukávce, lajblík, sukňu, zásteru, rubáš, čižmy. Najspodnejšou časťou bol konopný rubáš, nárečím aj rubáč alebo sponnica. Siahal od pazúch ku kolenám a visel na jednom ramienku. Býval z hrubého konopného plátna. Ďalšou čiastkou boli rukávce, alebo aj formy, siahajúce do pása. Vo všedný deň sa nosili konopné rukávce, vo sviatok z tenkého, kupovaného plátna. Rukávy siahali po predlaktie, kde sa zužovali a boli nazberané a všité do pásika, tzv. taclové. Ozdobené boli čipkovým volánom pod hrdlom a plochou alebo dierovanou výšivkou na okraji rukávov. Na rukávce sa obliekal živôtik - prucel z pestrých brokátov, damaškov a zdobený striebrom. Okolo pása nosievali ženy a dievčatá vyšívanú stuhu, vzadu uviazanú na mašle. Podobne ako rukávce aj zástery sa nosievali aj vo všedný deň i vo sviatok a podľa toho sa odlišovali. Zástere na všedný deň sa v Modrovej hovorilo aj futka. Bola z konopného plátna zafarbeného na modro, alebo čierno. Sviatočná mala meno zástera a bola z glotu. Od začiatku storočia sa nosili dve zástery- prenná a zanná. Najprv sa opásala zadná a potom predná, ktorá prekrývala okraje zadnej. Okraje záster boli vyšité širokou výšivkou a olemované čipkou. Vrchnou časťou ženského odevu bola sukňa. Vo sviatok sa nosila biela plátená letnica, vo všedné dni sukňa z hrubšieho súkna zafarbeného modro tlačou. Vydaté ženy nosili dlhé vlasy rozdelené na pútec. Pod čepiec ozdobený výšivkami si zvykli vlasy upraviť do grgula (rožkov), pomocou drievka obšitého plátnom, alebo aj s pomocou drôtu. Na čepcoch sa miesto výšivky používala aj viacfarebná čipka. Niekedy sa nosili aj veľké šatky z jemnej vlny so strapcami. K zimnej výbave patrili aj trojštvrťové kožuchy. Odev bol zdobený charakteristickou dierkovou výšivkou doplnenou plochým stehom podľa predkreslenia.


Mužský odev

Mužský odev, nazývaný kroj tvorili košeľa, gate, vesta a klobúk (košela, gace, lajblík a širák). Prestával sa nosiť už pred 1. svetovou vojnou. Začiatkom storočia odchádzali mnohí muži z Modrovej na zárobok do Ameriky. Keď sa po dvoch - troch rokoch strávených za morom Amerikán vrátil domov, nosil už obvykle odev mestského strihu. Muži si obliekali konopné košele rovného strihu so širokými na koncoch stiahnutými rukávmi, siahajúcu do pol stehien. Vo sviatok sa nosili ľanové košele. Rukávy boli zdobené výšivkami. Do práce muži nosili široké konopné gace. V zime však dávali prednosť súkeným nohaviciam. Do kostola a vo sviatok sa tiež nosili nohavice z modrého súkna, opásané koženým remeňom a v prednej časti ozdobené šnurovaním. Vesta bola z takého istého materiálu ako nohavice s gombíkmi, ktoré sa však nezapínali. Dlhá súkenná halena bola vrchnou súčasťou mužského odevu. Nosila sa tak, že sa ruky do rukávov nenavliekali, ale voľne splývala z pliec prichytená pomocou najvrchnejšieho gombíka. Podobným odevom bola kabana, tá bola o čosi kratšia a nosila sa na jar. Na hlavách nosievali muži v zime čiernu baranicu a v lete širák. Muži i ženy nosili do práce kožené pantofle bez päty, niekedy aj dreváky. Vo sviatok nosievali čižmy. V dávnych časoch sa obúvali aj drevené krpce s podošvou z vŕbového dreva prichyteného k nohe remienkami. Miesto ponožiek sa v zime nosili konopné onuce, alebo sa do obuvi dávala slama, najmä keď šli chlapi robiť do hôr. Ženy i deti chodievali do 1. svetovej vojny v lete bosé.

 

Poľnohospodárske práce

Od skorej jari do neskorej jesene obyvatelia Modrovej boli zamestnaní poľnohospodárskymi prácami. Majetnejší, s väčšou rozlohou polí dokázali z ich výnosu uživiť seba i ostatných členov rodiny, chudobnejší po obrobení svojho políčka odchádzali na sezónne poľnohospodárske práce buď k bohatším gazdom do okolia, alebo na veľké majere na Dolnú zem. Dve susediace role oddeľovali brázdy, alebo medze, lúky kôl zasadený v kopci hliny, alebo i kamene. Polia sa museli dôkladne hnojiť. Keďže v Modrovej bolo rozšírené ako stelivo miešané lístie „šústí“ hnoj nebol príliš kvalitný. Do hnoja sa pridával aj popol zo šporáka a peci. Hnoj sa na pole vyvážal na kárach krátko po žatve. Lúky sa skvalitňovali úhorovaním. Polia sa orali dvakrát do roka, úhor až tri razy. Používalo sa niekoľko spôsobov orby „pod sejbu, do skladu či vo sklad; podmietka“ . Oralo sa najčastejšie s jedným párom, chudobnejší zapriahali do pluhu aj kravy. Pluh bol železný na drevenej konštrukcii. Po orbe sa pôda dôkladne pobránila. Brány boli drevené so železnými zubami. Keď bola pôda pripravená na sejbu, gazda vzal konopnú trakovicu alebo rozsevačku s osivom a šiel siať. Ručné osievanie už po 1. vojne začali nahrádzať mechanicke sejacie stroje, ťahané záprahom. Po dozretí sa obilie kosilo. Do polovice 19. storočia sa ešte žalo kosákom a to aj preto, aby sa predišlo stratám. Kosa sa začala vo väčšej miere používať až v druhej polovici minulého storočia. Kosili iba muži. Ženy odoberajúce zožaté obilie sa nazývali párnice. Kosilo sa tak, že sa prikášalo k nepokosenému a tam sa odoberalo. Tento spôsob kosenia sa volal kosba do steny. Iný spôsob kosenia sa nazýval na rady - radkuje sa. Keď bolo obilie suché, hneď po skosení ho viazali do snopov. Na zaväzovanie hrstí slúžilo povrieslo z ražnej slamy. Hrste obilia nakladali ženy pomocou kosákov na povriesla a muži viazali snopy. Pri viazaní sa používal kolík zvaný kruntel. Koniec snopa kde ležali useknuté steblá sa volal ritový. Obilné snopy sa ukladali do kopy zvanej kopačka, s dvanástimi snopmi. Dve kopačky tvorili tzv. kríž a najvrchnejší snop sa volal vlk. Pokosené obilie sa podľa možnosti čo najrýchlejšie pozvážalo do stodôl a po zbere všetkej úrody bola žatva hotová. Zožaté obilie sa v priebehu septembra a októbra mlátilo v stodolách na mieste zvanom holohumnica. Ešte zviazané snopy sa zhruba omlátili. Takémuto mláteniu sa hovorilo bokovanie. Pred pomlátením sa obíjali snopy o stĺpy v stodole. Po takejto príprave sa obilie mlátilo drevenými cepami. Mlatci boli najčastejšie štyria. Po svetovej vojne sa objavili mláťačky. Väčšina obilnín sa už potom mlátila strojom, cepmi sa najdlhšie zvykla pomlátiť raž. Do začiatku storočia sa vymlátené zrno čistilo od pliev viatím. Vialo sa v bráne stodoly, tam kde najlepšie fúkalo. Obilie sa naberalo drevenou lopatou a vyhadzovalo sa do vzduchu. Vietor odvieval plevy a čiastočne vyčistené zrná padali na zem. Previate obilie sa ešte osialo cez humennú riečicu a práca s jeho čistením bola skončená. Od začiatku storočia sa obilie nečistilo previevaním, ale pomocou rajtára. Vyčistené obilie sa uskladňovalo do drevených škrín, sudov, alebo sýpok. V dávnejších časoch sa obilie uskladňovalo aj v obilných (zbožných) jamách. Boli hlboké aj dva metre vystlané ražnou slamou a prikryté doskou, na ktorú sa naviezla hlina. V júni okolo Petra a Pavla ( 29. 6.) sa v Modrovej zvykli kosiť horské lúky. Asi týždeň predtým sa kosili bližšie lúky pri humnách. Vyrastenú trávu skosili muži kosami, ženy ju zhrabávali do riadkov, kde sa sušila a potom do kruhov. Na prácu na lúkach bolo zvykom sa krajšie obliecť ako na pole. Vysušené seno sa ukladalo do kôp, nakládlo sa na vozy a odvážalo sa do stodôl. Od konca minulého storočia sa začala pestovať ďatelina, po 1. svetovej vojne pribudla lucerna. Statku do záprahu sa dávala ďatelina, ostatnému seno. Ešte na sklonku 18. storočia jestvovali v Modrovej i vinohrady, no v priebehu nasledujúceho storočia sa s vinohradníctvom skončilo.


Chov domácich zvierat

Súčasťou každého gazdovstva boli domáce zvieratá. V Modrovej bol rozšírený chov hovädzieho dobytka, ktorý sa počas sezóny pásol na pasienkoch. Po zbere úrody sa pásol na strniskách. V minulosti bola rozloha pasienkov v Modrovej oveľa väčšia, no v polovici storočia ich zalesnili. Pasenie mal na starosti pastier najatý obcou, ktorý často býval v obecnej pastierni. Pásol od mája do novembra. Gazdovia mu dávali od kusa peniaze a obilie a gazdiné chlieb a koláče. Pred 1. svetovou vojnou sa spoločne pásli aj ošípané, niekedy i kone. Najdôležitejším domácim zvieraťom bola krava, pretože dávala mlieko i mäso. Dojenie kráv ustajnených v maštali obstarávali ženy. Prvé mlieko po otelení kravy - mlezivo- sa dávalo ošípaným. Mlieko slúžilo na konzumáciu i výrobu masla a syrov. Chudobnejším kravy slúžili aj do záprahu. Bohatší gazdovia používali volský záprah. Voly v tomto storočí postupne nahrádzali kone, a tie boli vystriedané strojmi. Ľavý kôň, či vôl v záprahu sa nazýval sedlový, pravému sa hovorilo náručný. Dobytok sa predával i kupoval poväčšine na dobytčích trhoch v Topoľčanoch, Vrbovom, Novom Meste i v Hlohovci. Pri gazdovstve nechýbala hydina a ošípané. Významnou udalosťou v živote bola i dodnes zostala zakáľačka ošípaných, na ktorú sa pozývala rodina. Pohostenie sa dávalo i najbližším susedom.

 

Práca v lese

V ľudovej tradícii v Modrovej sa pálenie dreveného uhlia nespomína. No prácou v tunajších lesoch si ľudia na živobytie zarábali už oddávna. Ľud sa živil ťažbou stromov, výrobou úžitkových drevených výrobkov i predajom a rozvozom palivového a stavebného dreva. Už v súpise z roku 1778 sa spomína, že veľa ľudí si nachádza takýmto spôsobom obživu. V tej dobe výroba drevených predmetov pre domácnosť, poľnohospodárskych nástrojov a súčiastok do kolies prekvitala, od polovice 19. storočia ich začali vytláčať priemyselné výrobky. Výrobcovia v dávnejších dobách predávali vyrobené nástroje priekupníkom, alebo priamo na trhoch. Najbližšie píly, na ktoré sa z tunajších lesov vozili kmene a kláty boli v Hôrke a v Piešťanoch. V lesoch sa tesali aj šlipne (pražce), bukové i dubové. Väčšina lesného bohatstva patrila od 2. polovice 19. storočia až do konca Uhorska grófovi Zedwitzovi, ktorý mal správu lesov v Moravanoch. Zedwitz nechával robiť v lesoch pražce, alebo i lúkote ( bahre) do drevených kolies. Stálych drevorobotníkov bolo v Modrovej 30, okrem žien, čo robili na jar. Furmanilo 7 - 8 gazdov s koňmi, niektorí aj z Modrovky. O drevárskych prácach informoval Jozef Hlista ( nar. 1896). V lese začal robiť v roku 1927 a pracoval tu vyše 30 rokov. Oberjager ( lesný inžinier) bol v Moravanoch, jager - horár v Modrovej. Tento najímal rubačov a formanov. V lese pracovali spolu obyčajne dvojice, ktoré sa utvorili samé medzi ľuďmi, čo si najlepšie rozumeli. Dvojica dostala od jágra úsek zvaný šlóg, čo sa mal zrúbať. Drevorubačská dvojica mala spoločne jednu horskú pílu, ale sekeru mal každý vlastnú. Okrem toho mal každý dva kliny a buganu na štiepanie. Celá hora určená na výrub sa volala rubisko. Panstvo malo vlastný hospodársky plán. V Modrovej mu patrilo 500 jutár lesa, no celá plocha panských lesov bola vyše 15 tisíc hektárov. Rubiská mali okolo hektára, aby sa stihli od jesene do jari spracovať. Pracovalo sa od októbra do apríla. Na jeseň sa robili durchforštungy. Jager škrabačkou stiahol kôru a vyznačil na kmeň, ktorý strom má ísť dolu. Keďže stromy sa hneď na mieste spracovávali, bolo jedno, na ktorú stranu spadne, nuž ich váľali kde bolo najľahšie, kam sa strom najviac klonil. Po výrube zostávali stromy na riedko, aby sa vysemenili. Keď okolo nich narástla planta, šli aj tieto dolu. Niekedy sa rúbalo aj na holo a tam potom ženy na jar sadili jedľovú plantu. Keď stromy rezali, robotníci vedeli, čo sa z nich bude dať urobiť. Tí čo stromy rezali sa nazývali šajtári. Šajta sa volala poštiepané poleno, nepoštiepané malo meno frígel. Polená sa kladali do polsáhy, za ktorú mali zaplatené. Kmene určené na palivo po pílili a poštiepali. Poštiepané drevo sťahovali na ručných - šajtárskych saňach. Zrezané drevo sa triedilo - osbitne bukové a zvlášť dubové. Tí čo stromy stínali, kmene zvyčajne nekresali, lebo to bola práca pre tesárov, pracujúcich v lese. Tesári mali sekeru, buganu, kresačku a železné kliny. Robili vo varkštaku, kde sa dalo dostať s povozom. Vo varkštaku mal tesár ponk - asi metrový klát, do ktorého boli vydlabané postupne sa prehlbujúce obdĺžniky, kam sa kládli lúkote na konečné opracovanie. Tesár si nanosil, alebo nagúľal do varkštaku vhodné špalky a opracovával ich. Šlipne sa robili z buka aj z duba, lúkote z buka a špice do kolies z duba. Lúkote sa robili zo špalkov dlhých asi 65 cm. Keď bol tenší štiepil sa na dvoje, hrubší na štvoro. Ceruzou ( glajbasom) vykreslili, kde má byť lúkoť a potom vytínali kresačkú. Lúkote sa ukladali po 100 - 200 kusoch do penky. Šajtári i tesári dochádzali z Modrovej každý deň na pracovisko. Potravu si brali na celý deň v plátených kapsách s jedným trakom. Šajtári boli chudobní želiari, bez rolí. V zime robili v lese, v lete chodili na sezónne práce na veľkostatky, alebo k bohatším gazdom. Nemajetní boli aj tesári. No ani v lese si veľa nezarobili. V roku 1921 sa za kubík naštiepaného a uloženého dreva - šajt- platilo 6,50 Kč, za kubík fríglu 5 Kč. Za krízy klesali výplaty na 5 a 4 koruny, čo bolo za ťažkú drinu v lese naozaj málo. Šajtári dostávali foršus a keď bol celý šlóg zoťatý, zvyšok výplaty. Foršus býval 300 - 400 korún na dvojicu. Tesári prichádzali do lesa až vtedy, keď drevo bolo pripravené, lebo robili v jednom šlógu za jednou partiou. Tesármi spracované kusy sa odoberali po skončení celej práce. Pri preberaní boli prítomní šajtári, tesári, jager, oberjager a niekedy aj sám gróf. Tí obyvatelia Modrovej, čo vlastnili pole, a nemali veľa času na sústavnú prácu v lese, chodievali príležitostne lúpať kôru. Kôra sa lúpala z mladiny.


Zvyky 

Viaceré zvyky sa viazali k určitým dňom v roku. Na fašiangy chodieval po dedine maškarný sprievod. Na Luciu chodili ženské masky - Lucie po domoch a ometali steny husacím krídlom. Ďalšie zvyky sa viazali k Vianociam, ktorým sa hovorilo Štedrý deň, alebo Štedrý večer. Do domov sa nosievala slama a dávala sa po stôl i na lavice. Vianočný stromček sa zavesil na hradu nad stolom. Po večeri sa rozhadzovali orechy po kútoch, vianočná oplatka sa dávala statku. Na Štefana a Nový rok chodievali po dedine vinšovníci. Za odmenu dostávali orechy, jablká a koláče, neskôr peniaze. V dávnejších časoch sa udržiaval jarný zvyk pálenia Moreny, čo bolo záležitosťou dievčat. Na Veľkonočný pondelok voľakedy chodili mládenci dievčence polievať, neskôr i šibať. Chlapci za odmenu dostali maľované vajíčka, mládenci pálenku a pagáč. Od Veľkej Noci do Jura chodievali dievčence Jura spievávat. Na 1. mája mládenci stavali máje pred domami, kde boli slobodné dievky, ale i pred šenkom a pri dome richtára. Pri stavaní májov nechýbala harmonika, spev a tanec. Máje sa váľali v posledný májový deň, tiež za sprievodu hudby, spevu a tanca. Turíčne lipové ratolesti sa kládli do strechy na ochranu domu pred ohňom. V minulosti boli živé aj rôzne zákazy a predsudky. Napríklad prať sa nesmelo po západe slnka, a vo sviatočné dni. V sobotu nesmela žena priasť. Šiť sa nesmelo na Nový rok, na Tri krále, Hromnice, Popolcovú stredu a na Všechsvätých. Verilo sa aj na rôzne bytosti i na osobu, ktorá gnávila ľudí.
Tanec.

V Modrovej sa v posledný fašiangový deň zvykla tancovať káčerová. Tanec sa začínal okolo desiatej večer na fašiangovú zábavu. Muzikanti prestali hrať a vyhlásili káčerovú. Jeden z muzikantov si sadol doprostred sály na stoličku a dal pred seba tanier. Ostatní začali hrať charakteristickú melódiu káčerovej, pričom páry tancovali v úzkom kruhu okolo muzikanta a na tanierik mu hádzali drobné peniaze. Tanečník počas tanca svoju partnerku vyhadzoval do výšky, aby vraj konope tak vysoko narástlo. Tancovať musel každý prítomný v sále, vydaté ženy, ba aj vdovy. Veselosť, krik, smiech a výskanie dotvárali atmosféru poslednej fašiangovej zábavy.